Imelo biele je stálozelený poloparazitický ker, ktorý rastie na vetvách listnatých stromov, z ktorých drevných častí čerpá vodu s rozpustenými minerálnymi látkami. Väčšie exempláre imela môžu veľkým odvodnením vetiev spôsobiť aj ich usychanie.
Charakteristické znaky
Imelo biele je malý, okrúhly, vidlico rozkonárený, vždyzelený krík s priemerom 1 m. Má krátky silný kmeň so žlto zelenými konármi, ktoré sa ľahko lámu v miestach vetvenia. Listy sú kožovité, protistojné, s rovnobežnou žilnatinou, jazykovitého až kopijovitého tvaru, 2 až 5-krát tak dlhé ako široké, lysé a celistvookrajové. V závislosti od počasia v zime buď ostávajú na kríku, alebo opadnú. Imelo biele je dvojdomý ker, ktorý kvitne veľmi nenápadne od marca do mája. Plody sú nepravé bobule najprv zelenej farby, neskôr biele a priehľadné, veľkosti hrachu. Dozrievajú v novembri až decembri, niekedy až skoro na jar. Plody majú vo svojom vnútri lepkavé oplodie a sú obľúbenou potravou pre vtákov (napr. drozd trskotavý). Semená sa na vetvy dostanú s vtáčím trusom, prípadne ich vták priamo nalepí na vetvy čistením si zobáka. Semeno prechádza najprv pokojovou fázou, ktorá trvá do marca, a potom za určitej teploty a dostatočného svetla začne klíčiť. Klíčok je schopný pomocou svojho savého korienka (haustoria) vniknúť kolmo do hostiteľskej rastliny. Nasledujúci rok vyrastajú s vetvou hostiteľa paralelné tzv. kôrové korene, ktoré prenikajú až do dreva hostiteľa a tam vytvoria špeciálne premenený koreň, ktorým čerpajú z neho živiny (haustórium).
Rozšírenie
Imelo biele je euroázijská rastlina, rozšírená v južnej a strednej Európe, smerom na sever až do Škandinávie, na východ do Ruska až západného Iránu. V Rakúsku sa vyskytuje na celom území, vo vnútorných oblastiach Álp nerastie. V Národnom parku Donau-Auen rastie najmä na vŕbach a hybridných topoľoch.
Ohrozenie a ochrana
Imelo biele nie je ohrozeným druhom ani v Rakúsku, ani v Európe.
Spôsob života
Imelo biele je poloparazit, ktorý si na rast svojho tela vytvorí potrebné organické stavebné látky pomocou zelených listov obsahujúcich chlorofyl. Koreňmi preniká pod kôru hostiteľa, kde z jeho dreva čerpá k životu potrebnú vodu a v nej rozpustené minerálne látky. Svojmu hostiteľovi tým moc neškodí, ale niektoré jeho vetvy môžu úbytkom vody postupne chradnúť a deformovať sa, dokonca aj uschnúť.
Zaujímavosti
Z lepkavých semien imela, ale aj z celej rastliny sa kedysi vyrábalo lepidlo, na ktoré sa chytali vtáky. V mnohých európskych krajinách je imelo obľúbenou vianočnou ozdobou. Imelo je aj liečivou rastlinou, ktorá bola už v staroveku vysoko cenená. Dnes sa využívajú v homeopatii mladé listy imela, nesmú sa však ani variť, ani spariť vriacou vodou. Droga pôsobí močopudne, pomáha pri žalúdočných kŕčoch, uplatňuje sa pri zvýšenom krvnom tlaku, rozširuje cievy a posilňuje srdcovú činnosť. Imelo biele má inhibujúci až smrtiaci účinok na niektoré rastlinné a živočíšne tumory (rakovina) a preto sa droga využíva aj pri liečení rakoviny.
Už v antickej a germánskej mytológii hralo imelo veľkú rolu. Dodnes je táto rastlina považovaná za čarovnú rastlinu, ktorá chráni pred démonmi a prináša šťastie. Aj v umení bolo imelo často motívom pri dekoráciach šperkov a ozdôb všetkého druhu, najmä v období secesie.