Rak riečny

Astacus astacus

Európsky rak riečny je naším najväčším prirodzene sa vyskytujúcim druhom raka. Výrazné dve klepetá majú na povrchu granulovitú štruktúru a slúžia nielen na lov a udržanie potravy, ale aj na stavbu úkrytu a na vlastnú obranu.

Charakteristické znaky
Telo raka riečneho je tmavohnedé až červenohnedé sfarbenie, existujú však aj modré jedince. Dôležitým rozlišovacím znakom je spodná strana klepiet, sú od spodu hnedočervené, a v ich blany kĺbe sú jasnočervené. (Invázny rak signálny má na povrchu klepiet svetlú škvrnu). Samčeky dorastajú do dĺžky 20 cm a hmotnosti 350 g, samičky sú menšie. Prednú časť tela má pokrytú pancierom, ktorý niekoľkokrát počas svojho rastu zlieni (t.j. pancier počas rastu odhodí a narastie mu nový a väčší). Tento proces sa opakuje 15-krát, kým rak vyrastie. Lienenie je najkritickejší moment v živote raka: tento proces raka veľmi vyčerpáva a keď sa nestihne zbaviť starého panciera do 15 minút, zomiera od vyčerpania. Nový pancier je spočiatku mäkký a formovateľný, preto sa mu hovorí „maslový rak“, a v tejto situácii je veľmi zraniteľný pre predátorov.

Na hlave má Astacus astacus dva páry tykadiel, pričom jeden pár má dĺžku jednej tretiny tela raka a druhý pár je jemnejší a iba zblízka viditeľný. Slúžia ako čuchový orgán a orgán na udržanie rovnováhy.

Rozšírenie
Rak riečny sy vyskytuje v celej Európe, len na Pyrenejskom poloostrove a v Írsku chýba. V Národnom parku Donau-Auen sa Astacus astacus zdržiava v úsekoch rieky s pevným dnom a vysokým obsahom kyslíka.

Ohrozenie a ochrana
Je považovaný za ohrozený druh, ktorý je veľmi citlivý na chemické znečistenie vôd látkami, ako sú insekticídy z polí a priemyselné odpadové vody. Pretrvávajúcou záťažou vôd nitrátmi sa jeho celkový zdravotný stav zhoršil, napr. privádza na svet menej potomstva.

Spôsob života
Raci plnia vo vodách funkciu zdravotnej polície. Odstarňujú mŕtve a choré ryby, čím znižujú rozširovanie hubových ochorení. Tieto druhy sú v podstate na potravu nenáročné a sú všežravce. Ich jedálniček obsahuje detrit (odumretý rastlinný materiál), i mŕtve lastúrniky, a dokonca sú kanibalmi – požierajú aj svojich druhových príbuzných. Na prežitie potrebuje breh rieky s množstvom skrýš, ako sú korene stromov, skaly a mŕtve drevo, ktoré mu slúžia ako ochrana pred dravými rybami. Optimálna teplota vody v letných mesiacoch je pre raka od 18 do 21 stupňov Celzia. Keďže si skrýše vyhrabáva na dne riek, vyhýba sa kalným vodám. Po kopulácii na jeseň nosia samičky vajíčka 26 týždňov (až do 400 kusov) na brušných končatinách a prikrývajú ich posledným článkom bruška. Mláďatá, račie larvy, sa liahnu v júni a sú skoro úplne vyvinuté. Sú priesvitné a prvé dni žijú zo žĺtkového vaku. Iba z 15 % vajíčok vyrastú mladé raky.

Zaujímavosti
Najväščím nebezpečenstvom pre rakov je pleseň (Aphanomyces astaci), ktorá sa nazýva aj „račí mor“. Toto hubové ochorenie sa v Rakúsku vyskytuje od roku 1880 a šíri sa spórami. Tie môžu byť prenášané zablatenými čižmami, rybiou osádkou alebo mokrým náradím. Dovtedy bežná populácia európskych riečnych rakov sa po objavení račieho moru, pochádzajúceho z Ameriky, úplne zdecimovala. Istý čas bola snaha túto ekologickú stratu nahradiť americkým druhmi rakov, čo bolo, ako sa neskôr ukázalo, veľkou chybou. Pleseň v nepôvodných druhoch rakov môže totiž trvalo prežívať. Pokiaľ sa budú tieto americké druhy rakov v našich riekach vyskytovať nie je nádej adekvátnej obnovy pôvodnej populácie druhu Astacus astacus.