Chrapkáč poľný

Crex crex

V časoch korunného princa Rudolfa bol chrapkáč poľný častým obyvateľom lúk dunajských luhov. Dnes patrí tento takmer vyhynutý druh k ornitologickým pokladom národného parku. Život tohto rýchleho bežca v rozsiahlych mokradiach ostáva pre pozorovateľov skrytý. O to viac prekvapí jeho prenikavý „spev“, ktorým sa ozýva v noci. Príčin jeho dramatického poklesu je viac: predovšetkým ide o likvidácie mokraďových lúk a intenzifikáciu manažmentu trávnatého porastu. Rýchle kosačky zabraňujú rozmnožovaniu tohto druhu. Chrapkáč poľný sa v posledných rokoch stal v celej Európe „vlajkovou loďou“ v rámci ochrany vtáčích spoločenstiev žijúcich v lúčnych biotopoch. V Národnom parku Donau-Auen sa chrapkáčovi venuje osobitá pozornosť a pomocou LIFE-projektu sa podporuje aj jeho opätovné zahniezdenie.

Charakteristické znaky
Chrapkáče neúnavne „spievajú“ od súmraku až do rána prakticky bez prestávky. Ich spev je počuť až do vzdialenosti jedného kilometra (hovorí sa o 110 decibeloch!!). Volanie znie ako „krek-krek“, akoby niekto trel drevo o drevo (odtiaľ pocháduza aj jeho latinský názov "Crex crex"). Chrapkáč síce nie je príbuzným prepelice (chrapkáč = Wachtelkönig = prepeličí kráľ, Wachtel = prepelica), tak ako aj ostatné chriašteľovité vtáky, ale svojím výzorom pripomína úzkoprsú, dlhonohú a dlhokrkú prepelicu. Chriašteľ je asi jedenapolkrát väčší ako škorec a na pohľad je nenápadný, svetlohnedo sfarbený. Pri detajlnejšom pozorovaní vidieť, že má hrdlo, hruď a boky hlavy sivomodré. Boky tela má čierno-hnedo pruhované na bielom podklade. Krídla sú na vrchnej strane svetlo-hrdzavo- hnedej farby. Samec sa nedá od samice rozoznať. Mláďatá sú do dvoch týždňov hnedočierne.

Rozšírenie
Chriašteľ poľný je na severe rozšírený od južnej Škandinávie až po severovýchodné Taliansko a Čierne more; na juhu od Pyrenejí až do strednej Sibíri. Najdôležitejšie oblasti jeho výskytu v Európe sú v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine. V Rakúsku sa tak isto, ako aj v celej Európe do začiatku storočia vyskytoval v hojnom počte a až do sedemdesiatych rokov bol pravidelne registrovaný vo všetkých spolkových krajinách. V súčasnosti sa nachádza v Dolnom Rakúsku v niektorých oblastiach, ako napr. Wienerwald, Viedenská panva s dunajskými luhmi, moravsko-dyjské luhy, centrálna časť Waldviertel. Dôležité hniezdiská má v Hornom Rakúsku (najmä Freiwald), v Štajersku (Ennstal) a vo Vorarlbergu (Rheintal).

Ohrozenie a ochrana
Chrapkáčovi poľnému hrozí v Rakúsku vyhynutie. Okrem dropa fúzatého a chochlačky bielookej je chrapkáč jediným hniezdičom v Rakúsku, ktorý je považovaný za ohrozený druh po celom svete. Jeho masívny pokles bol spočiatku zapríčinený postupnou stratou životne dôležitých biotopov, t.j. likvidáciou mokraďových lúk (ich odvodňovaním, zmenou na ornú pôdu). Od roku 1950 začala intenzifikácia manažmentu trávnatého hospodárstva, čo znamenalo pre populáciu chrapkáča úplnu katastrofu. Stále častejšie kosenie (na siláž) a stále rýchlejšie kombajny zapríčinili skoro 100% výpadok populácie chriašteľa. Silné hnojenie pôdy spôsobilo ochudobnenie stanovíšť, nepreniknuteľné lúky sa stali pre neho zle priechodné a chudobné na hmyz. Prežívanie chriašteľa v strednej a západnej Európe v súčasnosti závisí od cielených ochranných opatrení (kosenie – koncom júla a „od stredu smerom von“). V niektorých oblastiach Rakúska, najmä v Dolnom Rakúsku, sa dosiahli značné úspechy v obnovení, resp. stabilizácii populácie chriašteľa za pomoci projektov BirdLife Österreich a s finančnou podporou krajinskej vlády. Niekdajšia hustota výskytu chriašteľa v dunajských luhoch je zrejmá zo zápiskov korunného princa Rudolfa a Brehma z roku 1879: „ Lúčny škrekľúň obýva všetky lúky zarastené vysokou trávou, ostrovy porastené vysokou trávou a lemované vŕbovými húštinami a polia po obidvoch stranách toku“. Od roku 1980 sa na území národného parku nevyskytuje pravidelne každý rok. Občas sa objavuje na zaplavovaných lúkach medzi obcami Fischamend a Unteren Lobau. V Národnom parku Donau-Auen bol chrapkáč poľný „cieľovým druhom“ LIFE-projektu (1998 – 2001), v rámci ktorého sa mali na danom území vytvoriť podmienky na jeho opätovné zahniezdenie. Vďaka ochranným opatreniam sa v priebehu tohto projektu v roku 1999 podarilo prvé úspešné hniezdenie chrapkáča. Ochranou tohto lúčneho vtáka sa chránia aj mnohé ďalšie ohrozené druhy zvierat a rastlín.

Spôsob života
Podobne ako iné druhy chriašteľovitých je aj chrapkáč aktívny cez deň. Tento šikovný bežec poľuje najmä na bezstavovce (chrobáky, kobylky, dážďovky, atď.). Väčšinou sa skrýva v hustej vegetácii a je schopný prebehnúť veľké vzdialenosti. Chrapkáč je sťahovavý vták, ktorý zvykne zimovať v južnej a východnej Afrike. V máji, hneď po prílete na hniezdisko samček veľmi intenzívne „spieva“ , aby prilákal samičku. Hlasným spevom oboznamuje aj eventuálnych konkurentov, že je pánom daného revíru. Chrapkáče žijú v pároch iba pár dní, lebo samice sú schopné sa vzhľadom k dostatku potravy starať o potomstvo samy. Z toho dôvodu si samec snaží nalákať ďalšiu samicu („sekvenčná polygamia“). V hniezde skrytom vo vysokej tráve samička nakladie 8-12 vajíčok. Kuriatka sú vyslovene „nekŕmivé vtáky“. Behajú a žerú samostatne, zdržujú sa ale stále v blízkosti matky. Po 12 dňoch po vyliahnutí sú odkázané iba na seba, lebo samička sa pári druhýkrát. Po skončení hniezdenia sa v septembri vtáky začínajú sťahovať na zimoviská.

Zaujímavosti
Reprodukčná schopnosť chrapkáča poľného je spomedzi sťahovavých vtákov vzhľadom na jeho telesnú výšku jedinečná: samice sú schopné napriek krátkemu letnému hosťovaniu v oblasti hniezdenia odchovať dve generácie mláďat. Tento intenzívny spôsob života trvá dosť krátko (dožíva sa v priemere 1 až 2 roky, ako sýkorka).