Diviak lesný

Sus scrofa

Diviak lesný žije v lesoch a uprednostňuje vlhké oblasti. Je všežravec. Stavba jeho tela s klinovitou hlavou mu umožňuje rýchle lámanie podrastu. Vyznačuje sa veľmi dobrým sluchom a čuchom, svalnatý rypák mu pomáha pri hľadaní potravy. Je aktívny za súmraku a v noci, cez deň oddychuje v húštine alebo v jamách, ktoré si sám vyhrabal.

Charakteristické vlastnosti
Diviak lesný má dĺžku tela 110 -180 cm; chvost má 15 - 30 cm; hmotnosť 50 -180 kg; výška v kohútiku 115 cm; dožíva sa 20 - 30 rokov. Farba srsti diviaka je čierno-hnedá , mláďatá sú bledo hnedé s bielymi pruhmi. Očné zuby so širokou otvorenou bázou sú u samca väčšie ako u samice. Z tohoto druhu bola vyšľachtená sviňa domáca.

Rozšírenie
Vyskytuje sa v 16 poddruhoch a je rozšírený po celej Európe, v severnej Afrike, v celej Ázii až po Japonsko, i na ostrovoch juhovýchodnej Ázie. V Rakúsku sa v poslednej dobe pozoruje prudký nárast jeho stavov a rozširovanie oblastí výskytu.

Ohrozenie a ochrana
Diviak lesný nie je ohrozeným druhom.

Spôsob života
Diviaky rozrývajú pôdu, v ktorej hľadajú potravu: korienky, plody (žalude, gaštany), červy a larvy hmyzu. Živia sa aj živočíchmi, ako napr. vtákmi, ktoré hniezdia na zemi, žabami, hadmi a hlodavcami do veľkosti ondatry, niekedy aj zdochlinami. Rozrývaním substrátu prevzdušňujú lesnú pôdu. Obľubujú váľanie sa v bahne (bahenné kúpele) a šúchanie si srsti o kôru stromov, čím sa zbavujú parazitov. Ako dobrí plavci sú ideálnymi obyvateľmi lužných lesov. Samičky (diviačice) žijú so svojimi mláďatmi (kanečkmi) v skupinách (čriedach), zatiaľ čo samce (kance) sú zväčša samotári. V období párenia (november až december) zvádzajú kance medzi sebou neľútostné boje, pri ktorých kance používajú aj svoje mohutné očné zuby (kly). K väčším zraneniam dochádza iba málokedy, keďže ich hrubá srsť na bokoch im slúži ako štít. V marci až apríli prichádza na svet v špeciálnom ležovisku v húštine tri až dvanásť malých kančekov, ktoré na rozdiel od iných párnokopytníkov samica dojčí poležiačky. Keď majú samice mladé, môžu byť veľmi agresívne a napádajú aj ľudí, ktorí s k nim priblížia príliš blízko. Šesť mesačné mláďatá sú samostatné a v desiatich mesiacoch im srsť zhnedne. Dvojročný diviak sa nazýva „lanštiak“.

Zaujímavosti
Diviak lesný hrá od pradávna v Európe dôležitú úlohu lovnej zveri. Už v severskej mytológii starovekých Germánov vlastnili bohovia Freyr a Freya posvätné svine ako ťažné a jazdecké zvieratá (bohyňa Freya mala Hildisvína-kanca so zlatými štetinami), (boh Freyr mal Gullinbursti – zlatého kanca). V národnom parku je populácia diviakov regulovaná. Tieto opatrenia manažmentu vyplývajú z požiadaviek ekológie divej prírody umožniť omladenie lužného lesa.